Z letargie ma vytrhla až udalosť, ktorá sa odohrala na križovatke Mierová / Kaštieľska smerom z mesta. Kolóna áut sa tiahla už od Ministerstva hospodárstva SR. Kým som sa doslimačil na dohľad svetiel semafórov, prešla celá večnosť (všetko sa chvalabohu vyrieši keď dokončia metro).
Tesne pred samotnou križovatkou sa pruh rozdeľuje na odbočenie do ľava (smer Kaštieľska - križovatka Gagarinova) a druhú možnosť, ísť rovno a pokračovať po Mierovej. Druhá možnosť býva permanentne zaprataná autami (prípadne prispeje aj MHD svojím zástupcom). Odbočenie do ľava využije ojedinelé vozidlo.
Na radu pred križovatku som sa doposúval ako druhý v poradí a zastavil. Hlavu som naklonil smerom k otvorenému oknu, naivne si mysliac, že ma osvieži neexistujúci vánok. Auto predo mnou zareagovalo na možnosť odbočiť do prava (smerom po Kaštieľskej do zóny rodinnej zástavby). A tak som sa hotoval posunúť sa na prvé miesto na štarte - zaslúžil som si ho trpezlivou kvalifikáciou ako Sebastian Vettel.
Kým som to však stihol urobiť, z ľavej strany sa predo mňa v plnej rýchlosti nasúkalo cez plnú čiaru auto. Ako dobrzdil neviem, ale zastal snáď na mieste. Uznanie, že ide o šikovného vodiča vystriedala zlosť nad nekonečnou drzosťou. Nepredbehol totiž len mňa, ale celú radu asi 20 áut čakajúcich za mnou. Podporený teplotou vo vozidle a adrenalínom som dvakrát rýchlo zatrúbil (nebol som sám, za mnou sa ozvala klaksofónia nesúrodých škrekov) a veriac, že sa vodič pozerá do spätného zrkadla, zakrúžil pred tvárou varovanie: "... asi sa ti vyparuje mozog!"
Z vozidla rázne vyskočil asi 30 ročný mladík v šortkách a krátkom tričku s upírím límcom. Nedali sa prehliadnuť jeho "Hamšíkovské" vlasy a farebné tetovanie na každom predlaktí. Rukami vo vzduchu zacvičil zopár chvatov zostavy kata (alebo sa snažil vyvolať dážď ako indiánsky šaman) a zreval smerom k za ním stojacim autám: "Chce niekto niečo?" Neviem ako ma to napadlo, zrejme som nerozmýšľal vôbec, ale vyklonil som sa z auta a zreval tiež: "Zalez k...a a vychladni!"
V tom okamihu sa chlapec otočil, pokojne nastúpil do auta a zabuchol dvere. Na malú chvíľu som si myslel, že to je mojím drsným zjavom (o ktorom som doteraz nevedel). Až do okamihu kým som sa nepozrel do spätného zrkadielka.
O tri autá za mnou sa totiž medzičasom otvorili dvere hranatého auta (mimochodom tie dvere mohli na Titaniku slúžiť ako záchranný čln) a z nich vystúpil ... správne prirovnanie asi bude: "zamesnanec USS Košice, ktorý roxory pre novú priehradu ohýba holými rukami." Nadrozmerné tričko sa mu na hrudi napínalo ako rybárske siete počas výlovu tresiek a rukávy nedokázali zakryť žilami prepletené bicepsy. Tetovania mal snáď všade (teda čo bolo na prvý pohľad vidieť). Atleticky si to namieril k nám dopredu. Keď prechádzal okolo môjho otvoreného okna ani som nedýchal - bol som rozhodnutý začať jačať a nepozrieť sa mu do očí (zver to vraj nemá rada a ani Perseus nesmel pohliadnuť na Medúzu, inak by skamenel).
On sa však nepristavil, prešiel až k autu Bruce Leeho, vopchal mu potetované laby cez okno do interiéru a zatriasol ním, až sa auto zaknísalo ako detský hojdací poník. Potom si ho pritiahol bližšie k oknu (čím mu nalomil na jednu stranu dokonalé číro) a z 3cm mu do ucha niečo pošepkal. Hneď nato sa otočil a odcupkal k svojmu člnu. Ninja v aute sedel nepohnute, ba sa mi zdalo, že sa zmenšil a snaží sa v sedadle skryť. Na oranžový semafór prudko vyrazil a doslova sa stratil.
A aké ponaučenie z toho plynie? Nezáleží na bojovom umení ktoré ovládaš, vždy sa nájde niekto, kto má viac tetovaní.
