Mám ale pocit, že odporúčať miesta, kde to ide, kde ste dostali čo ste chceli (prípadne niečo navyše), kde ste sa cítili dobre a bolo o Vás postarané je cesta, ako sa pomaličky posúvať vpred. Preferovaním tých, ktorí majú záujem, silu a chuť bojovať. S okolím, systémom, štátom, otrávenými kolegami, niekedy aj vlastnými rodinami: "už sa na to vykašli a poď domov, veď za tých pár šupiek to nestojí". Otázka je, koľko krát si máme možnosť vybrať a či vôbec je z čoho.
Osobne verím, že nedospejeme do stavu, kedy si poškodení spoluobčania povedia (a v niektorých publikovaných prípadoch by som sa im vôbec nečudoval): oko za oko, zub za zub - ako ty mne, tak ja tebe. Zúfalé zviera zahnané do kúta hryzie, snaží sa brániť, za každú cenu prežiť. Nie sme zvieratá, ale niekedy sa dostaneme do stavu (chcene / nechcene), kedy ich z nás robia ľudia, ktorým bezvýhradne dôverujeme a to v situáciách, kedy sa nevieme ani len brániť ... ale o tomto inokedy.
Prispel by som osobnou skúsenosťou, kedy som sa ocitol v stave, ktorý by sa dal považovať za kritický. Začalo to ako bežné prechladnutie trvajúce 3-4 dni, sprevádzané slabosťou, hlieny (nos / hrdlo), slabý kašeľ. Samozrejme som, keďže príznaky neustupovali, po domácom liečení navštívil "svojho obvodného" lekára. Prezretie hrdla, tlak (zvýšený), nasadenie antibiotík, vyležať. Tak som ležal, pil čaje, jedol biotiká ...
... ale ono to akosi neprechádzalo, aj keď som už lieky dobral. Objavil som na sebe zvláštny jav, že keď ležím, zvláštne mi v hrudi bubloce, dusím sa a neviem spať (nespal som 4 dni, musel som len sedieť - v ľahu to proste nešlo). Opakovaná návšteva "obvoďáka", že asi tie biotiká nezaberajú skončila ubezpečením, že im treba dať čas. Informoval som ho o bublaní v hrudi a nespavosti, totálnej slabosti a poteniu (rozhodne nebolo tak teplo, aby som po pár krokoch skončil úplne premočený). Tak sme pre istotu absolvovali RTG hrudníka - po prezretí negatívne. Poležať si ešte, oddýchnuť, uvidíme.
Nejdem sa vyjadrovať k postupom / úkonom. Prístup lekára (jeho chovanie) bolo na úrovni, milé vystupovanie, vysvetlenie prečo ktorý úkon robíme, čo chceme zistiť, ... akurát sme spoločne prehliadli, že veľká biela guľa na RTG v mieste, kde má byť srdce nie je nová lopta adidas, alebo slepé miesto prístroja, ale nafúknuté srdce, ktoré prestáva plniť svoju funkciu. Moje pobublávanie a nespavosť bolo spôsobené topením sa - kvapalinou, ktorá sa kvôli nefunkčnosti srdca hromadí v pľúcach a ja nemôžem dýchať. Ja som to vedieť nemohol (žialbohu pre vzdelanie v inej oblasti) a doktor prehliadol.
Nikoho nemôžem viniť. Každý robí chyby. Len niekoho chyba sa dá napraviť a iného chyba býva fatálna.
Život pri fatálnom zlyhaní organizmu mi pravdepodobne zachránila suseda, ktorá ma videla pred domom, ako som sa vracal domov a oddychoval na každom šiestom kroku. Pracovala ako sestra v klinickom zariadení, ktoré si za svoje služby a starostlivosť pýta príplatok / poplatok (neviem ako to správne pomenovať). V stave, v akom som sa nachádzal, som rozhodne nemienil ľutovať ani (v čase udalosti ešte) korunu.
Kolobeh udalostí: príchod k nim do zariadenia, vstupná prehliadka, krv, personál, kvalita okolia, vyšetrenia (RTG, EKG, echo, ...) sa udiala za cca 1,5 hod. Okamžitý telefonát na Kramáre priamo srdciarovi, na príjem - najskôr som nepochopil, že tam asi na nejaký ten deň ostanem. Prevoz na Kramáre ...
... tu by som chcel začať o príjemnom prekvapení. Nemocnica nie je najnovšia, rozhodne sa k financiám chová ako bezodná diera (tiež samostatná téma), ale čo vníma človek ako prvé, sú ľudia. Na príjme okamžité prijatie, krv, vstupné procedúry, ale hlavne milé tváre - úsmev / nebojte sa, ktoré mali snahu mi pomôcť. JIS, prijatie, nasadenie medikamentov ... za celú dobu som našťastie nemal možnosť zažiť horory, ktoré popisovali ostatní prispievatelia. Môj pobyt trval 10 dní, za ktoré ma pozliepali a verím, že zachránili život. Akonáhle som niečo potreboval, poprosil som a bez negatívnej reakcie dostal, o čo som žiadal. Starostlivosť ošetrujúceho doktora? Chodím k nemu dodnes - neviem si predstaviť, že by som sa zveril do rúk niekomu inému. Sestričky? Moja hlboká úcta, nie každý má silu a žalúdok každý deň rozdávať úsmev a vidieť navôkol utrpenie.
Jediná smutná udalosť, ktorú som mal možnosť za 10 dní zažiť, bola keď ma po 2 dňoch, keď som konečne dokázal zaspať, zobudil tichý plač mojej obľúbenej sestričky (vraj si takú nájde každý pacient) o cca 23:00. Na jednoduchú otázku: "Bože, čo sa stalo? Partner?" mi odpovedala "Prepáčte, nechcela som Vás zobudiť, prišla mi výplata. Práve som si vyrátala, koľko mi z nej zostane". Otočil som sa, lebo som nevedel čo povedať. Spať sa mi už nechcelo.
Takže zrejme každá zlá skúsenosť sa dá presne lokalizovať (mesto, nemocnica / zariadenie, oddelenie), osoba/y ktoré "páchajú" zverstvo na nás a našich blízkych majú konkrétne mená - na nich sa treba zamerať a príbehy zviditelniť. Neostať ale iba pri tom, ale ťahať to ďalej. Ak nepomôže ÚnZS, stále sú tu ešte médiá. Ale intenzívnejšie treba poukázať na tých, ktorí to robia dobre. Hovoriť o nich a pomenovať ich a hlavne nebáť sa ich odporučiť. Verte, že týmto to padne rovnako dobre, ako keď učiteľka v prvom ročníku ZŠ pohladí žiaka a povie mu "Pekne píšeš Miško, bude z teba výborný žiak".
Zvláštna položka tejto témy je samozrejme motivácia - ani ten prváčik nevyžije večne iba z hladkania a vľúdneho slova, ale bude chcieť svoju jednotku. Alebo, potom treba každej sestričke dopriať bohatého partnera, aby svoju prácu mala ako hobby :)
